Slová múdrosti ... slová k zamysleniu ... inšpirujúce citácie ...  rôzne ľudské príbehy...

možno aj trošku poézie, či detskej tvorby... aj toto niekedy my všetci potrebujeme.

Vrátane rodičov a učiteľov, najmä učiteľov, ktorí slúžia potrebám žiakov.  

Takéto  inšpirujúce citácie na nás občas vyskočia  z novín,  knihy či kalendára,

alebo e-mailov, textových správ v našich mobilných telefónoch.

V určitých chvíľach  je to to, čo potrebujeme počuť, alebo sa môže jednať o názor,

ktorý môže zmeniť náš postoj tým, že nás vidí z inej perspektívy.

 Výlet do Holandska

Príbeh mamičky Emily...

Často odo mňa chcú, aby som  popísala skúsenosti výchovy dieťaťa so zdravotným postihnutím. A tak sa pokúsim  pomôcť ľuďom, ktorí nevedia tento jedinečný zážitok pochopiť, predstaviť si, aké by to bolo, alebo aké to je.

Je to asi takto ....

Keď čakáte dieťa,  je to ako plánovať  báječnú dovolenku, výlet do Talianska. Kúpite si hromadu kníh a sprievodcov, robíte si skvelé plány. Colosseum, David Michalangelo, gondoly v Benátkach. Môžete sa dokonca naučiť niektoré užitočné frázy v taliančine. Je to všetko veľmi vzrušujúce.

Po mesiacoch očakávania, deň „D“ konečne dorazí. Zbalíte si kufre a môžete vyraziť. O niekoľko hodín neskôr lietadlo pristane. Letuška príde a povie: "Vitajte v Holandsku."
"Holandsko?" hovoríte. "Čo tým sakra myslíš Holandsko? Ja som letela do Talianska. Celý život som snívala o ceste do Talianska."

Ale došlo tu k zmene plánu. Už som pristála v Holandsku a tam musím  zostať. Dôležité je,  nebrať toto miesto ako hrozné, odporné, špinavé miesto, plné moru, hladu  a choroby. Je to len „iné“ miesto. Takže musíte ísť von a kúpiť nové knihy a sprievodcov. A musíte sa naučiť úplne nový jazyk. A stretnete celú novú skupinu osôb, ktoré by ste možno nikdy nikde nestretli.
Je to len iné miesto. Je tu pomalšie tempo ako v Taliansku, ale potom, čo ste tam už nejakú chvíľu a chytíte dych, pozriete  sa okolo seba a začnete si všímať, že Holandsko má veterné mlyny. Holandsko má tulipány. Holandsko má dokonca aj Rembrandta, Petra Pavla Rubensa, Vincenta Van Gogha. A v uliciach hrá hudba DJ Tiesta...

Budete veľmi zaneprázdnený, unavený.

Ľudia okolo vás budú prichádzať a odchádzať z Talianska a chváliť sa, aké tam prežili nádherné časy. A po zvyšok svojho života si budete hovoriť: "Áno, to je miesto, kde som mala ísť. To, čo som mala v pláne." A budete prežívať bolesť, ktorá sa nikdy, nikdy nestratí, pretože strata tohto sna o Taliansku je veľmi výraznou stratou.

Ale ak budete tráviť svoj život smútku, že ste sa do Talianska, nikdy  nedostali, nebudete mať  možnosť vychutnať veľmi zvláštne, veľmi krásne veci v Holandsku!!!

Milujem Holandsko!

Voľný preklad od: Emily Perl Kingsley, USA

Holandsko – môj domov

od Cathy Anthony
(Moje nadviazanie na pôvodné \ Vitajte v Holandsku \ od Emily Perl Kingsley)

Som v Holandsku viac ako desať rokov. Holandsko sa stalo mojim domovom. Mala  som čas chytiť dych, usadiť sa a prispôsobiť, prijať niečo iné, než som plánovala. Spomínam na tie roky v minulosti, keď som prvý krát pristala v Holandsku. Pamätám si jasne môj šok, môj strach, môj hnev, bolesť a neistotu. Tých prvých pár rokov som sa snažila dostať späť do Talianska, ako bolo plánované, ale bola som v Holandsku, kde som aj mala ostať. Dnes môžem povedať, že na mojej nečakanej ceste som došla veľmi ďaleko. Naučila som sa oveľa viac ako by som sa naučila v Taliansku.

Pracovala som tvrdo. Kúpila som si nového sprievodcu. Naučila som sa nový jazyk a pomaly som si našla všetky možné cesty a trasy v tejto krajine. Stretla som sa s ostatnými, ktorých plány sa zmenili ako moje, a ktorí mohli so mnou zdieľať svoje skúsenosti. Podporili sme jeden druhého a z niektorých sa stali veľmi dobrí priatelia.
Niektorí z týchto spolucestujúcich boli v Holandsku dlhšie ako ja a boli skúsení sprievodcovia, pomáhali  mi na mojej ceste. Mnoho z nich ma podporovalo. Mnoho z nich ma naučilo otvoriť oči pre zázrak a darčeky aj v tejto novej krajine. Objavila som spoločenstvo starostlivosti. Holandsko nebolo tak zlé.
Myslím si, že Holandsko pre cestujúcich zblúdilých, ako som ja, môže  byť krásnou krajinou,  pohostinnou.  Po celé  roky, som premýšľala, aké by to bolo, keby som pristala v Taliansku, ako sa plánovalo. Život by bol jednoduchší?
Iste, táto cesta je náročnejšia, a občas dupem nohami a kričím frustrovaná na protest. A áno, v Holandsku  je pomalšie tempo ako v Taliansku a menej efektné ako v Taliansku, ale tiež Holandsko bol s odstupom času nečakaný darček. Naučila som sa spomaliť v mnohých smeroch a pozrieť sa bližšie na Holandsko, s uznaním za mimoriadne krásy Holandska s veternými mlynmi,  tulipánmi a Rembrandtom.
Našla som lásku k Holandsku  a začala som ho volať domov.
Stala som sa svetobežníkom a zistila som, že nezáleží na tom, kde pristanete. Najdôležitejšie je to, čo si o vašej ceste myslíte, ako ju vidíte, ako si ju dokážete vychutnať... Je to veľmi zvláštne a zároveň veľmi krásne, Holandsko má čo ponúknuť.
Áno, pred desiatimi rokmi som sa dostala na miesto, ktoré som nemala v úmysle navštíviť. Napriek tomu som vďačná, pretože  tento cieľ je oveľa  bohatší, než som si predstavovala!

"Sto rokov od teraz to bude úplne jedno, aký som mal bankový účet, v akom dome som žil, alebo na akom aute som sa vozil. Ale svet môže byť iný, pretože som bol dôležitý v živote dieťaťa." - Les Witcraft

Čo by sa stalo, keby ľudia s Downovým syndrómom vládli svetu?

Náklonnosť, objatia a starostlivosť o iných, by urobili veľký comeback

Som presvedčená, že ak by ľudia s DS riadili svet, všetci by sme si veľmi  rýchlo zvykli na radosť z objatia. Ľudia by boli príjemne úprimní a skutoční.

Ľudia s Downovým syndrómom by neboli čím sú, ak by neboli takí priamočiari a neokázalí.  Keď sa im povie : "Urobili ste dobrú prácu," väčšina odpovie jednoducho a vecne triezvo: "Áno, to som urobil."

Staromódna vyššia spoločnosť, tzv. "high society", by asi zanikla.

No je tu predpoklad, že všetky tie ÚŽASNÉ  tanečné kostýmy by len tak prekvitali. Ľudia s Downovým syndrómom milujú obliekanie a tance na veľkých
oslavách.  Majú loptu a... môžu tancovať!  (A mimochodom, kto potrebuje príležitosť... "prosto tancuj!").

Väčšina ľudí s DS, s ktorými sme sa stretli, milujú svadby. To nie je veľkým prekvapením. Milujú prezliekanie sa, tráviť čas s rodinou a priateľmi, jesť dobré jedlo a samozrejme, tanec až do skorých ranných hodín. (Mnohí budú prenasledovať kapelu až do konca noci, len aby ju uprosili k pokračovaniu). Je možné, že časť z nich miluje svadby ani nie tak pre jedlo a tanec, ale preto, že v mnohých prípadoch sú dočasne pozastavené "pravidlá proti objímaniu".

To môže dať ľuďom malý kúsok toho, čo.... Ouha! Viete si predstaviť, aký by bol svet, keby sa uvoľnila tak veľká náklonnosť? :-)

Ľudia, ktorí sa rozprávajú sami so sebou, by boli považovaní za premýšľavých a tvorivých.

Na podporu tejto praxe by boli v rámci kancelárií a knižníc vyhradené "samovravné miestnosti".

Ľudia s Downovým syndrómom majú povesť "samovravcov". Ak sa to deje v súkromí, slúži samovrava účelovo a pozitívne. Je to skvelý spôsob, ako sa zamyslieť nad nápadmi a premýšľať o nich nahlas. Preskúmajú si takto udalosti dňa, pomáha im to riešiť problémy. Je užitočné vyjadriť svoje pocity a frustrácie prostredníctvom samovravy, najmä, ak majú ľudia problémy vyjadriť svoje pocity smerom k druhým. Je dokázané, že športovci sa zvyknú rozprávať sami so sebou, je to forma sebamotivácie. A vieme, že bežne ľudia hovoria na svoj počítač (zvlášť keď  "padne"), a tiež veľa ľudí rozpráva nahlas
pri jazde v aute. (Samozrejme, že používajú aj drobné posunky, avšak tie neodporúčame, ak je dlhý život jedna z vašich ambícií.)

Poriadok a štruktúra by mali vládnuť.

Počuli sme, že mnoho ľudí s Downovým syndrómom je tvrdohlavých a ustráchaných.  Aj to sme počuli, že pomerne veľa ich žije v nezmyselných rituáloch a rutine. Ale verte, existuje aj mnoho výhod týchto "obsedantno-kompulzívnych tendencií." Toto správanie možno označiť ako "koľaje", pretože ľudia majú tendenciu tieto stanovené vzorce alebo "dráhy" využívať v ich každodennej činnosti.

Aké sú výhody"koľají"?

"Koľaje" im umožňujú zvýšiť nezávislosť, pretože väčšina ľudí je schopná spoľahlivo dokončiť domáce a pracovné úlohy práve vtedy, ak tieto úlohy sú súčasťou ich každodenného života. (A keďže nie sú príliš rýchli...  sú veľmi precízni).  Pre mnohých ľudí s Downovým syndrómom sú "koľaje" aj spôsobom relaxácie. Niektorí ľudia opakujú svoje obľúbené aktivity v pokojnom priestore, ako písanie, kreslenie, hádanky, puzzle, a pod.

"Koľaje" slúžia tiež ako jasné a jednoznačné vyhlásenie o výbere (čo je veľmi dôležité pre ľudí s jazykovými obmedzeniami). To môže byť pre mládež s DS istý spôsob ako definovať ich vlastnú nezávislosť bez toho, aby sa dostali do rovnakých zatrpknutých konfliktov s rodičmi, ako mnohí iní mladí ľudia. Takže vzhľadom k tomu, čo vieme o ľuďoch s Downovým syndrómom a "koľajách" - ako by sa mohli použiť na riadenie sveta? Tu je predstava:

- Rozvrhy a kalendáre by sa dodržiavali

- Vlaky a lietadlá by jazdili načas

- Obed by bol o 12:00, večera o 18:00

- Pracovná doba by bola na prácu

- Dovolenka by bola dovolenkou

- Od ľudí by sa očakávalo, že budú plniť svoje sľuby

- Zmeny na poslednú chvíľu by sa dôrazne odmietali

- Všetky miesta by boli úhľadné, čisté a organizované (nielen spálne, ale mestá, krajiny, celý svet)

- Straty a nálezy by prestali existovať (aj zdanlivý chaos v izbe má svoj vlastný zmysel pre  poriadok)

Vo svete Downovho syndrómu by bolo oveľa viac tolerancie pre:

- časté opakovanie rovnakých fráz alebo otázok

- použitie výrazov "zábava" a "čistenie" v jednej vete

- zatváranie dverí alebo skrine, ktoré sú ponechané pootvorené (a kľudne aj v dome niekoho iného)

- dôsledné aranžovanie vecí až pokiaľ by neboli "Presne takto!"

Aj napriek svojim "koľajám" majú ľudia s Downovým syndrómom len zriedka skutočne zlé návyky, na rozdiel od toľkých z nás.

Avšak vo svete Downovho syndrómu existuje závislosť, a to - popová hudba. Samozrejme, niektorí sú nevyliečiteľne sporovliví, priam chamtivci na skoro úplne všetko, ale výrazne na výrobky z papiera a písacie potreby.

Slová "ponáhľať sa" a "rýchlo" by neboli v slušnej spoločnosti vyslovované. Namiesto nichby bolo - "Máme veľa času".

Ako rýchlo alebo pomaly sa ľudia s Downovým syndrómom pohybujú, počúvame dosť často. Diskutujú o tom frustrovaní rodinní príslušníci. Vo svete ľudí s Downovým syndrómom majú totiž váhu len dve rýchlosti: pomaly a pomalšie.

A preto, keby vládli svetu, tak :

- Náš súčasný spôsob nakladania s časom, dobre známe "preteky o čas", by neprežil  "Tu a teraz" by malo väčšiu úctu
než v súčasnej dobe.

- Zastaviť sa ovoňať ružu by nebolo len klišé.

- Práca by bola uctievaná bez ohľadu na druh, od umývania riadu až po raketovú techniku.

Denne máme možnosť u nich jasne vidieť rešpekt a úctu k práci. Pre mnohých je to tak podstatné, že nechcú zostať mimo práce, aj keď sa necítia dobre. Možno ešte dôležitejšie je na tom to, ako si cenia akúkoľvek prácu. A preto, v ich svete by platilo:

- Práca by bolo právo každého jednotlivca, nie privilégium.

Ale predpokladám, že by asi žiadna práca nebola vykonávaná v čase, keď beží v TV "Koleso šťastia".

Mnohé štúdie preukázali, že ľudia s Downovým syndrómom majú deficit sluchovej pamäte.

Tým sa niekedy môžu považovať za menej kompetentných. Ale naproti tomu majú vynikajúcu vizuálnu pamäť.  Ak vidia niečo čo i len raz, môžu to zvyčajne
bez problémov zopakovať. Majú tiež mimoriadnu pamäť na fakty a objekty záujmu (obľúbené celebrity, filmy, hudba, športové tímy, atď.)

Takže :

- Všetky výučbové materiály by obsahovali obrázky, ako vizuálna pomoc študentom.

- Školy a pracoviská by mali obrazové, písomné a slovné pokyny umiestnené podľa potreby, pre rôzne štýly učenia.

A čo novinky?

- Počasie by bola jediná zásadná novinka dňa

- Novinky by boli miestne ("práve otvorili nový McDonald", alebo "tanečný večer v meste," atď.). Pri tom všetkom dnes, no čo je dôležitejšie než takéto správy?!

A zlé správy?

Ak by ľudia s Downovým syndrómom prevádzkovali svet, boli by v ňom vojny a vraždenie? Nemyslím si. Bolo by možno príliš veľa "McDonaldov", ale rozhodne nie vojny a vraždy, ktoré sú tak bežné v našej "civilizovanej spoločnosti".

Aké by bolo správanie?

Zistili sme, že väčšina ľudí s Downovým syndrómom je veľmi citlivá na prejavy hnevu u ostatných. Viem si predstaviť, že by urobili všetko, čo by mohli, aby pomohli znížiť a riešiť konflikty medzi ľuďmi.

Takže ak by riadili svet:

- Hnev by bol povolený len v špeciálnych zvukotesných miestnostiach

- Školení vyjednávači by boli k dispozícii každému na pomoc riešiť prípadné konflikty

A čo sebavyjadrenie?

- Oceňovanie umenia a hudby by bolo OBROVSKÉ

- Ľudia by mali čas maľovať obrazy a tvoriť iné umeleckých projekty

- Divadelné umenie a herectvo by bolo pre všetkých

- Predseda komisie pre fyzické zdatnosti by pravdepodobne odporúčal tanec aspoň 3x týždenne vo všetkých školách

- Ľudia by sa mohli niekoľkokrát v živote sobášiť. Jednoduché dôvody - viac hudby, jedla a tanca

- John Travolta by bol národný hrdina

- Elvis, Beatles a Beach Boys by boli naveky číslo 1 v hitparádach (hudba 60', 70' a 80' rokov by ostala vždy len SKVELÁ)

- Bolo by menej filmov, ale opakovali by sa znova a znova

- V kinách by bolo možné hovoriť nahlas o tom, čo sa bude diať ďalej

A žiadni tajní agenti!

- Ľudia by sa navzájom citovo nezraňovali, neklamali by si a neudržali by žiadne tajomstvo.  

Preto by neboli asi žiadni agenti tajnej služby alebo teroristi.

Záverom:

Ak ľudia lepšie pochopia osobité talenty ľudí s Downovým syndrómom, môžu byť nápomocní pri ich využití a rozvoji k zlepšeniu kvality života ľudí s Downovým syndrómom.

A tiež sme chceli ubezpečiť rodiny mladších detí s Downovým syndrómom, ktorí majú obavy o budúcnosť ich dieťaťa -  naozaj môžu do nej pozerať optimisticky.

(Zdroj: https://www.nads.org/pages_new/news/ruletheworld.html)

URČOVANIE HRANÍC (Pavel Hirax Baričák - Šlabikár šťastia)

Po prvé vás chcem upozorniť, že ak takéto niečo skúsite, musíte vydržať až do konca! Ak by som sa napríklad po dvanástich minútach vzdal, Sárka si povie: "Aha, treba počkať dvanásť minút a on povolí." Zapamätá si, že znova dosiahla svoje, len musí byť vytrvalá a ocko ustúpi. Lenže otecko nepovolil, lebo vedel, prečo nesmie cúvnuť. Pre jej i svoje dobro.Druhý bod je ešte dôležitejší a určite mnohí tušíte, čo sa vám chystám povedať: nesmie byť vo vás ani jedna výčitka, že robíte niečo zlé! Žiadne trestanie, obviňovanie sa, naopak, iba pozitívnym zmýšľaním naplnená hlava, že sa deje nútená oprava predošlých omylov. Leman to krásne vystihol: "To, čo si vaše deti o vás myslia v určitých situáciách alebo obdobiach, nie je nevyhnutne tým, čo si o vás budú pamätať po celý život." V preklade to znamená, že v mnohých momentoch života vás budú možno aj nenávidieť, ale zapamätajú si vás komplexne, teda ako človeka, ktorý sa snažil a dával im zo seba najviac, koľko len vládal.Kráčal som preto v ten kľúčový deň po námestí neochvejne ďalej, nebola vo mne ani jediná výčitka, že som "bezcitný otec". Nič som jej už druhýkrát neopakoval, neotáčal som sa za ňou, bol som pevne rozhodnutý neustúpiť, čo som aj dotiahol do konca.Asi po štvrťhodine detského revu na celý Martin som dorazil k stánku s pizzou a kúpil som si jeden trojuholník. Ešte predtým som sa však zohol k Sárke a spýtal som sa jej:- Milovaná dcérka, dáš si pizzu?- Ja chcem na rukýýý, - trvala s intenzívnym plačom na svojom. "Silná duša," pomyslel som si, "tá keď si v živote vytýči nejaký cieľ, pôjde za ním ako tank. Celá ja."Na jej rozhodnutie nejesť som prikývol, že rozumiem, vystrel som sa a pokračoval k autu. Počas celého tohto cirkusu som jej neustále podával dlaň, no hrdo ju odmietala.Keď som dcérku naložil do auta, plač ustal v priebehu sekundy. Sadol som si za volant a vložil si posledný kúsok jedla do úst. Vtedy sa zo Sárky vydralo:- Ocino, prosím si pizzu.Pokojne som sa otočil a s úsmevom bez štipky sarkazmu som jej povedal:- Pizza už nie je. Práve som ju dojedol. Keď sa ťa nabudúce budem pýtať, či chceš, povedz áno. Potom bude ocko vedieť, že tiež máš chuť. Pri stánku si si pizzu neprosila, tak som to uzavrel, že nie si hladná.- Choď kúpiť, - zavelila mi.- Prepáč, Sárka, ale už sa nebudeme vracať. Naješ sa až doma. Nabudúce to povedz hneď, na to ľudia vymysleli reč.- Choď kúpiť, - zopakovala, na čo som naštartoval auto a s absolútnym pokojom v duši vyrazil domov.Neuveríte, ale keď sme dorazili k nám, vrhla sa žene do náručia a všetko jej zreferovala, teda že nechcela kráčať po svojich nožičkách, ale že ich má zdravé a nabudúce bude.Možno sa vám zdá, že som konal, akoby som ju v tej chvíli neľúbil. Opak je pravdou, neustále som k nej vysielal lásku. So sebapozorovaním som sa opakovane pýtal sám seba, ako sa cítim, čím som naplnený, aké vo mne víťazia emócie. Je to tá najlepšia kontrola. Sám seba klame iba človek oklamaný inými a väčšinou sa to udeje v detstve, keď pri stavbe nového chrámu niekto hlúpo vloží do steny namiesto tehly slamu. Určite už chápete aj to, čo som ju učil tou pizzou: ak nepovie, čo chce, nedostane to. Ak povie "nie", taktiež to nedostane. Ako sa rozhodne, tak sa udeje a ona sa stretne s pokračovaním príbehu, ktorý sama stvorila. Tvrdá nepizzová realita jej ukázala, že cesty späť niet a ona bude musieť prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Na moju jasnú otázku hrdo odvetila "nie", takže nejedla, až kým sme neprišli domov. A viete, čo mala Ivka pripravené na večeru? Ani ja som to netušil. Áno, pizzu. Náhody jednoducho neexistujú...Naučte sa byť v dôležitých záležitostiach neústupní. Deti dodržiavaním pravidiel preberajú určitú mieru zodpovednosti za svoje konanie. Ak sa vám to podarí dosiahnuť bez príkazov, ale skôr nepriamo, teda hrou, veselosťou, prirodzene, o to lepšie. Jedine dodržujte pravidlo, že požiadavky, ktoré na dieťa kladiete, by mali byť podmienené stupňom jeho vývoja.Učte ich, aby sa k všetkým správali s úctou, aby nikoho nebili, nenadávali ľuďom, ani ich neponižovali. Buďte spravodliví. Ak sa dieťa zachová nepekne k inému súrodencovi či k rodičovi, úprimne sa zaujímajte, čo ho k tomu viedlo, ako sa cítilo pred činom aj po ňom, a zároveň sa mu zverte aj so svojimi pocitmi: "Nepáči sa mi, ako si sa zachovala k bračekovi. Veci by sme sa mali snažiť dosiahnuť dohodou, nie bitkou. Čo myslíš, ako by sa to dalo vyriešiť nabudúce bez toho, aby si ho udrela?"Leman tvrdí, že deti robia to, čo im v minulosti prešlo. Ďalej budú nasledovať kapitoly, ako dosiahnuť žiadaný výchovný efekt v praxi, lebo sami viete, že veľakrát slová nezaberajú. Je to, ako keby ste hádzali hrach na stenu. Vtedy dieťa túži po ráznom stanovení hraníc. Preto si v ďalších kapitolách rozoberieme najzákladnejšie typy výchovy detí. Sami sa zaraďte, ktorú formu napĺňate pri svojich potomkoch. Rovnako tak je dôležité odpovedať si, akú výchovu na vás aplikovali rodičia. Porozumiete tak množstvu svojich vlastností a modelov správania. Stále tvrdím, že ak vec pochopíte, malo by už všetko ísť hladko. Je to, ako keby niekto strhol oponu a pred vami sa zjavila kompletná schéma vysvetľujúca, prečo ste, akí ste, a prečo sa vám dejú, či stali určité veci. Celou bytosťou pochopíte, kedy a kým bolo semiačko zasiate, kedy vzklíčilo, kto ho polieval a čím, do akých rozmerov dorástlo a ako teraz vplýva na váš súčasný život. Vaše srdce vám najlepšie napovie, čo má byť vypleté, aby v záhrade zostal priestor a svetlo pre oveľa dôležitejšie rastliny. Od nikoho na svete si do toho nedajte hovoriť. Je to výhradne vaša cesta. Rovnako tak vám iba vaše srdce našepká, či ešte treba dosiať niečo, čo vám chýba. Teda aké vlastnosti sú vo vás zakrpatené a je načase ich podporiť a nanovo vystavať.

Česť vašej práci.